3.Návšteva

Autor: Ladislav Varga | 31.7.2011 o 16:31 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  156x

Damián sa rozhodne navštíviť Lauru v nemocnici...

Nasledujúci deň ma zobudil telefón. Bola to matka a chcela vedieť čo sa v noci stalo. Po vyčerpávajúcom telefonáte, plnom rôznych otázok, bol čas dať sa do poriadku. Pri pohľade do zrkadla, ma prešla chuť sa niekam dnes vybrať. Ranná sprcha bola osviežujúca a dodala mi energiu, ktorú som dnes ráno postrádal. Káva a miska cereálií, ma dostatočne vzpružili na to aby som sa niekam vybral. V tom mi prišla na rozum Laura, ako sa asi dnes cíti. Spomenul som si ako tam sedela, celá vystrašená a celá sa triasla od strachu. Jej pohľad sa mi vryl do pamäti a neustále sa vynáral. Pohľad plný vďačnosti a nádeje. Jej oči boli nádherné, tak jasnej modrej farby, až to bolo nereálne. Krajšie oči som v živote nevidel. V tom momente mi bolo jasné, že ju musím vidieť. Obliekol som sa a pobral do nemocnice za ňou. Celou cestou som na ňu myslel a neustále videl jej oči pred sebou.

Po príchode do nemocnice, som zakúpil kyticu ľalií, kvôli ich omamnej vôni a ich kráse. Presne ako jej krásne a omamné oči. Na informáciách mi poskytli informácie o oddelení, na ktoré bola v noci prijatá. Povedali mi, že návštevné hodiny sú až od 15-tej hodiny a nemôžu ma tam pustiť. Skúsil som teda zavolať Mili, či mi nevie pomôcť. Mala vypnutý telefón, zrejme spala, veď v noci bola v práci. Tak mi neostávalo nič iné, len sa pobrať a prísť až poobede.

V meste som stretol Martina a tak sme spolu skočili na obed, do Reštaurácie Orchidea. Bola to reštaurácia mojej mamy a ja som tam často chodieval na obedy a večere. Malý podnik pre štyridsať hostí s príjemnou atmosférou a romantickým nádychom. Vždy som obdivoval talent mojej matky, ako dokázala vyzdobiť miestnosť, tak útulne, že sa v nej každý cítil príjemne. Na stenách boli obrazy s romantickou tematikou, interiér bol prevažne z dreva a kameňa. Orchidea bola v každom kúte a na každej poličke. V rohu bolo malé pódium s klavírom, na ktorom hrával v piatok a sobotu miestny muzikant, ktorý si občas priniesol aj iných umelcov.

Počas obeda sme sa bavili o včerajšej noci a postupne sme prešli na nový román ktorý práve čítam. Martin ho už stihol prečítať. Pri káve mi rozprával svoj názor na toto nové dielo. Nedokázal som sa úplne sústrediť na náš rozhovor, nakoľko mi v mysli stále pobiehala myšlienka na Lauru.

„Ty ma ani nepočúvaš, načo ti to vôbec rozprávam.", vyhŕkol na mňa Martin. Vytrhol ma z mojich myšlienok. Pozrel som sa na neho, usmieval sa na mňa a pokyvkával hlavou v zmysle „Čo sa deje?" .

„Prepáč, trochu som sa zamyslel. Čo si to vravel?", pozrel sa na mňa a pokrútil hlavou.

„Nechaj to tak Damián, už to nemá význam ti to opakovať. Priznaj ty stále myslíš na tú Lauru, či ako sa volala." V tichosti som prikývol. Pozrel sa na hodinky a oznámil, že už musí odísť. Dopili sme kávu a Martin potom odišiel. Ostal som v reštaurácii, aby som skontroloval  chod reštaurácie. Všetko bolo v poriadku, až na jeden incident, ktorý mal kuchár s čašníkom, ale nebolo to nič dôležité a tak som sa pobral pomaly do nemocnice. Rozhodol som sa ísť pešo, ostávala mi ešte hodina do návštevných hodín.

Cestou mi volala Mili aby mi oznámila, že Laura je v poriadku a ostala v nemocnici len na pozorovanie. Ráno by ju mali prepustiť. Dorazil som na oddelenie o pár minút skôr a tak som sa posadil v čakárni. Prišlo pár ľudí a chvíľu na to aj sestra, ktorá otvorila oddelenie a ochotne ukázala každému kde ležia pacienti. Laura stála na chodbe a čakala na niekoho. V tom sa na schodoch objavila partia v jej veku a Laura im išla naproti. Prešla okolo mňa bez povšimnutia a tak som sa jej prihovoril.

„Laura, spomínaš si na mňa?", otočila sa ku mne a na tvári sa jej zjavil ten najkrajší úsmev, aký som kedy videl.

„Prepáč, nevšimla som si ťa Damián. Čo tu robíš?", ostal som úplne očarený z jej úsmevu a ešte k tomu si pamätala moje meno.

„Prišiel som ťa pozrieť. Ako sa po včerajšej noci cítiš a doniesol som ti tieto kvety na rozveselenie.", podal som jej kyticu. Na tvári sa jej zjavil náznak prekvapenia, ale vzápätí  hneď zmizol keď sa usmiala.

„Ešte raz ti za všetko ďakujem, nebyť teba, tak asi dopadnem oveľa horšie a ďakujem, že si prišiel.", nechápal som ako to myslela, veď som ju našiel už samotnú. V tom sa dohrnula celá partia, čo prišla za Laurou. Dal som jej teda svoju vizitku, s tým, že nech sa mi ozve ak bude niečo potrebovať, alebo chuť sa porozprávať. Potom som sa rozlúčil a odišiel s dobrým pocitom na srdci. Cestou domov, mi stále chodili po rozume jej slová „Nebyť teba, tak asi dopadnem oveľa horšie". Čo tým myslela mi nedávalo zmysel, akokoľvek som o tom premýšľal.

Druhý deň ráno mi volala Mili, že Lauru už pustili domov a že bola v úplnom poriadku. Nasledujúcich pár dní som čakal, že sa Laura ozve, ale nestalo sa tak. A tak som ju po štyroch dňoch pustil z hlavy a pokračoval v mojom predošlom živote.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?