Kráčala cez mestský park, keď začula v diaľke hlasy. Spomalila aby sa lepšie obzrela okolo seba a zistila odkiaľ tie hlasy prichádzajú. Hlasy stíchli. Začula praskot pár metrov od najbližšieho stromu. Z tieňa vystúpili dve tmavé postavy. Jedna bola vyššia a chudá, kým druhá o pol hlavy nižšia a mohutná.
„Si tu sama?", zahundrala jedna z postáv hlbokým hlasom.
Zastavila. Z tmavých postáv sa stali dve nočné mory. Stáli rovno pred ňou a bránili v ceste. Obzrela sa vôkol seba. Neďaleko bola osvetlená ulica.
„Čo si stratila jazyk fešanda? Tak to vyzerá, že si sama. Nebojíš sa?", prihovoril sa ten istý hlas.
„Veď sa celá trasie.", dodal druhý hlas a obaja sa začali smiať.
Ich smiech ju vyľakal ešte viac. Rozbehla sa smerom k ulici. Bežala zo všetkých síl a snažila sa volať o pomoc. Už bola takmer na ulici, no niekto ju zachytil a stiahol na zem. Skôr než stíhala vydať nejaký zvuk, zakryla jej ústa mohutná dlaň. Nemusela ho ani vidieť a vedela, ktorá nočná mora ju drží.
„Kam si mi chcela ujsť?", pošepkal jej. Ťahal ju naspäť do tmy a druhou rukou sa jej snažil strhnúť šaty. Druhá nočná mora vyšla na ulicu.
Obzrel sa po ulici. „Cvak", rozliahlo sa cvaknutie zapaľovača po ulici. Neďaleko stála postava na balkóne a pozerala priamo na neho. Vbehol späť do tmavého parku.
„Zdrháme, videli nás.", zavolal na svojho komplica. Obaja sa rozbehli hlboko do parku. O pár sekúnd, už ich nebolo vidieť, len počuť ich šuchot a praskot vetvičiek, ktorý sa vzďaľoval až úplne stíchol.
Pokúsila sa zdvihnúť. Kolená ju neposlúchali. Ostala ležať aby nabrala trochu síl. Po chvíli sa jej podarilo vstať, ale urobila len pár krokov. Kolená sa jej podlomili a znovu sa ocitla na zemi. Z posledných síl prešla pár metrov na kraj ulici po štyroch. Sadla si na kraj ulice a pokúsila sa volať o pomoc, neúspešne. V krku sa jej tvorila obrovská hrča a nebola schopná zo seba vydať ani hlások. V diaľke začula odbíjať hodiny. Šok sa začal pomaly vytrácať a začala si uvedomovať čo sa práve stalo. Rozplakala sa.
